reklama

Moja prvá operácia srdca

Ústav kardiovaskulárnych chorôb na Partizánskej ulici v Bratislave bol v roku 1980 nové  vrcholové pracovisko s celoslovenskou pôsobnosťou vytvorené pre prevenciu a liečbu srdcovo- cievnych ochorení. Pracovali v ňom erudovaní slovenskí odborníci so zahraničnými skú­se­nosťami z oblasti kardiológie a kardiochirurgie. Ústav bol lokalizovaný v pamiatkovo chránenej budove, ktorá po dobudovaní v roku 1914 bola útulkom Matiek-diakonisiek, neskôr v dvadsiatych rokoch Evanjelickou všeobecnou nemocnicou.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (27)
Vstupná brána do bývalého Ústavu kardiovaskulárnych chorôb v Bratislave
Vstupná brána do bývalého Ústavu kardiovaskulárnych chorôb v Bratislave (zdroj: Jozef Bastl)

Koncom novembra 1980, po tom, ako som absolvoval všetky potrebné vyšetrenia, som bol opätovne hospitalizovaný na tomto Ústave za účelom operačného výkonu na srdci. Išlo o Aorto-koronárny by-passe, čo v preklade znamená obídenie upchanej cievy na srdci našitím vlastného implantátu z cievy predkolenia. Operácia sa vykonáva pri otvorenom hrudníku, na zastavenom srdci a pri mimotelovom obehu krvi.

Ležal som spolu s ďalšími troma pacientmi na treťom poschodí nemocnice, kde sa nachá­dzali operačné sály. Na tomto poschodí bolo aj detské oddelenie. A práve deti, ktoré k nám často chodili na návštevu, udržiavali na našej izbe optimistickú predoperačnú náladu. Dosť sme sa s nimi nasmiali. Nikto z nás ale nevedel, do čoho ide. Napriek tomu som veril, že mi lekári pomôžu zbaviť sa neustálych bolestivých ischemických záchvatov a nízkej tolerancie námahy. Snažil som sa preniesť svoju vieru aj na spolupacientov, ktorí sa borili s podobnými problémami.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Budova ústavu
Budova ústavu 

Operovali ma 4. novembra 1980. Ešte na izbe som dostal pred medikáciu, rozlúčil som sa s kamarátmi a ako prvý som odišiel so zdravotníkmi na chodbu. Mal som čakať na lavici pred dverami operačnej sály. O niekoľko minút som v sede zaspal. Iba matne si pamätám, ako ma prekladali na operačný stôl. Potom som mal chvíľu pocit, akoby moje telo rotujúc vo vodo­rov­nej po­lohe letelo hore dlhým tunelom, na konci ktorého som videl silné biele svetlo.

Keď som sa prebral z narkózy, dýchal so mnou prístroj. Veľmi mi to prekážalo, pretože som dýchal svojím rytmom, ktoré nebolo totožné s rytmom dýchacieho prístroja. Pri lôžku sedela mladá lekárka, ktorej som naznačoval, aby mi tú trubku vybrali z úst. Nerozumela mi, a tak mi podala papier a ceruzku, aby som napísal, čo chcem. Keď som napísal na papier svoju prosbu, odpovedala: „Ešte nemôžeme, lebo sme to skúsili a prestali ste nám dýchať." Nado­po­vaný sedatívami v infúziách som opäť na dlhší čas zaspal.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nepamätám si, ako dlho som ležal v malej pooperačnej miestnosti. Keď som sa však vrátil na izbu medzi svojich spolupacientov, snažil som sa, napriek pooperačným ťažkostiam, udržať si predoperačný optimizmus. Verím, že to premohlo prekonať strach ostatných z toho, čo ich ešte len čakalo a ja už som to mal za sebou.

Obdivuhodne rýchlo som sa zotavoval, Najskôr som skúšal chodiť iba po rovnej chodbe, ale týždeň po operácii som už chodil po schodoch. Tešil som sa z toho, že ťažkosti, ktoré som mal pred operáciou, sa už neobjavovali. To ma utvrdzovalo v tom, že operácia sa podarila. Spomínam si, že krátko po operácii som na schodoch stretol dvoch profesorov, ktorí sa ma opýtali, ako mi to ide. Keď som povedal, že dobre, iba sa na seba pozreli a z výrazu ich tvárí vyžarovala spokojnosť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po operácii som sa vrátil do pracovného prostredia. Vykonával som dosť náročnú prácu a bol som aj k sebe rovnako náročný. Vždy som sa dokázal extrémne vložiť do každej veci a chcel som ju dotiahnuť do konca za každú cenu. Všade som chodil pešo. Najradšej som mal schody. Chodil som po nich, kde sa len dalo. Pravidelne som chodieval na liečenia, kde som veľa a rád tancoval. Priatelia mi často hovorili, že to preháňam. Radili mi, aby som ubral, lebo raz zostanem na parkete. Dnes ale viem, že práve tanec, ktorý som celý život obľu­bo­val, mi veľmi pomohol získať späť stratenú kondíciu, ale aj sebadôveru, ktorá je pri každom ochorení veľmi dôležitá. Mal som obrovské šťastie, že som sa z roboty vždy vracal domov k usporiadanej rodine, kde som mal vytvorené dobré zázemie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vynikajúcim slovenským lekárom, internistom, kardiológom a kardiochirurgom, ktorí pracovali v tom čase na Ústave kardiovaskulárnych chorôb v Bratislave, vďačím za to, že mi svojou svedomitou prácou umožnili prežiť dlhých 19 rokov plnohodnotného života. Cieva našitá z nohy na srdce dokázala po celý čas bezchybne premiestňovať okysličenú krv na postihnuté miesto. Potom sa mi ale vrátili podobné zdravotné ťažkosti, aké som mal pred operáciou. Pokračovanie nabudúce....

Jozef Bastl

Jozef Bastl

Bloger 
  • Počet článkov:  31
  •  | 
  • Páči sa:  86x

Vyrastal som vo viacčlennej rodine v malej dedinke neďaleko Mladej Boleslavy. Vyučil som sa najskôr za baníka, neskôr za automechanika. Vojenskú základnú službu som vykonával neďaleko Bratislavy. Tu som sa aj oženil a založil svoju rodinu. Pracoval som na viacerých postoch vrátane verejnej funkcie. Najdlhšie, takmer tridsať rokov, som pracoval v Československom neskôr v Slovenskom rozhlase, ako vedúci dopravný referent. Zoznam autorových rubrík:  súkromnánezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu