Malé, iba sedem týždňové, čistokrvné šteniatko menom Brend sme uložili do papierovej škatule vystlanej starými svetrami. Škatuľu so šteniatkom sme uložili na zadné sedadlo auta a sám som sa s ním vybral na 350 km dlhú cestu do Bratislavy. To som ešte netušil, že to nebude také jednoduché.
Brendovi sa cestou veľmi cnelo za jeho mamou a súrodencami. Začal úpenlivo kňučať a upozorňovať na seba rôznymi kúskami. Viackrát sa pokúšal z nevysokej škatule vyskočiť, ale ja som ho vždy vrátil na miesto. Ako náhle som natiahol ruku do škatule na zadnom sedadle, hneď mi začal oblizovať prsty a upokojil sa. Nezostávalo mi nič iné, ako šoférovať značnú časť cesty jednou rukou. Bolo to dosť náročné a nebezpečné. Po dvoch hodinách som už pociťoval nepríjemnú bolesť v ramene. Čo by ale človek neurobil pre také krásne a milé šteniatko.
Na zatrávnenom dvore rodinného domu sa celou rodinou obletovaný psík rýchlo udomácnil. Mal voľný pohyb, ani v noci sme ho nijako neobmedzovali. Vyrástol do krásy a čoskoro začal uplatňovať svoje nepísané práva pána dvora. Snáď preto, že to mal v génoch, nenávidel mačky. Keď sa nejaká objavila na dvore, silno štekal a hneď ju hnal preč. Mačky boli vo výhode, vybehli na drôtený plot a utiekli mu. Bolo na ňom vidieť, že ho ich šikovnosť veľmi hnevá, ale musel sa s tým zmieriť, lebo naviac zrejme ešte nemal.
Raz v noci Brend vyhnal jednu mačku na vysokú tuju, ktorú sme mali na dvore. Sadol si pod strom a s hlavou otočenou do koruny stromu vytrvalo štekal. Mačka zo strachu vyliezla tak vysoko, že sme ju nevedeli dať dolu. Nemali sme taký vysoký rebrík a vyliezť na hustý strom sa nedalo. Psíka sme zavreli v zadnej časti záhrady v domnienke, že mačka o chvíľu zlezie zo stromu a utečie. Tá sa ale do rána ani nepohla. Brend vytrvale štekal celú noc, aj keď nebol pod stromom. Na druhý deň popoludní nám už bolo mačky ľúto, preto môj malý osemročný vnúčik s ťažkosťami vyliezol do polovice tuje a dlhou palicou vyhnal mačku zo stromu. Tá rýchlosťou blesku utiekla cez plot.
Brend nemal rád ani ježkov. Keď v noci nejaký zablúdil na náš dvor, nedalo sa ho utíšiť. Stál nad ním a hlasným štekotom o chvíľu zobudil celú rodinu. Musel som vstať a nehľadiac na počasie vyjsť v pyžame von. Ježka som zobral na lopatu a odniesol som ho k susedom ďaleko do záhrady, aby ho Brend ani necítil. Neskôr sa Brand naučil ježka zobrať do papule. Odniesol ho do svojej búdy, zadkom zapchal vstup do búdy a nebolo možné mu ježka zobrať. Pritom stále hlasito štekal a ňufákom doňho strkal. Veľakrát mal krvavú papuľu od ježkových ostňov, no napriek tomu neprestal. Mali sme obavy, aby sa kvôli štekotu psa nenarušili susedské vzťahy. Preto sme ho museli násilím ťahať za chvost z búdy von, aby sme mu mohli ježka zobrať.
Psík mal vynikajúci čuch. Neexistovalo nič, čo by nenašiel, nech to bolo schované hocikde, aj na vyšších miestach. Túto svoju genetickú výbavu dokonale uplatňoval aj na poľovačkách. Na veľkú vzdialenosť dokázal upozorniť na hocijakú zver. Na každú zver štekal odlišným spôsobom. Osobitým štekotom registroval dokonca aj vtáky letiace nad ním. Vynikajúco pracoval aj na vode. Bola s ním jednoducho veľká zábava a rád si na ňu aj dnes spomínam.
Bol to krásny, veľmi temperamentný a inteligentný psík. Keď zostarol, skamarátil sa aj s mačkami. Veľakrát sa stalo, že spolu spali v jeho búde a jeden druhého zohrievali. Brenda som mal zo všetkých psov najdlhšie a najviac mi prirástol k srdcu, a to aj napriek tomu, že s ním boli občas problémy. Tie však vyplývali z jeho genetickej výbavy a vrodeného temperamentu.